STOPOVAŤ V ŠPANIELSKU JE MASOCHIZMUS

Ako sme sa dostali do španielskej Muxie? To vám poviem inokedy. Jadro môjho článku bude totiž o tom, ako sme sa z nej dostali. Už teraz je možno mnohým jasné, že lietadlom to nebolo. Bohužiaľ sme odignorovali tento priamočiary spôsob dopravy a rozhodli sa vynaložiť všetku energiu na zdolávanie pocestných prekážok. A s úsmevom! Ten sa mi však skrivil po niekoľkých neúspešne prestopovaných dňoch, kedy som závidela všetkému, čo má krídla a nenávidela vedcov, že neupriamili svoju pozornosť na aplikovanie teleportu do našich každodenných dní.
Aj keď, každodenná situácia to pre nás rozhodne nebola. Ísť stopom 3000 km zo španielskeho konca sveta až do môjho rodiska Trenčína, sa inak ako šialenstvom nazvať nedá. Ospravedlňovala ma iba nevedomosť, ale hlavne túžba pochopiť pocity môjho priateľa, ktorý takto dvíha palec už celé roky…

Dážď je nepriateľ režimu! Keď sme opúšťali brány Muxie, istá poľská divožienka nás upozorňovala, že v „Hiszpanii“ stopovala pred pár rokmi a bol to pre ňu jeden z najťažších stopov v živote. Ale môžete veriť druhému človeku, keď sa jedná o niečo tak špecifické ako je stopovanie? Táto „disciplína“ je vždy o šťastí a správnom načasovaní. V to prvé sme verili, to druhé sme si zariadili. Teda, aspoň sme si to mysleli. Tak v prvom rade, nič proti vedrám dažďa, za ktoré by zapredali dušu poľnohospodári celého sveta. Ale keď vám začne pršať prvý deň stopu a trvá to tak 4 hodiny bez prestania, plus autá vás ignorujú ako leproidných cudzincov, rozhodnete sa pre 4-hodinovú kávu pod suchým stropom. Zrazu sadne večer a vy vybavíte akurát ten účet v kaviarni. Na konci dňa sme tak boli nútení vypracovať si alternatívny plán boja v oblasti, ktorá ležala doslova na konci sveta. Muxia bola totiž naša posledná stanica po absolvovaní 40-dňovej pešej púte a my sme sa išli zblázniť z tamojšieho vetriska. Desivej hmly. Pocitu, že sa odtiaľ nikdy nedostaneme. Divných ľudí, čo si strážili svoje tajomstvá ako v severskom psycho-filme Ukrutne šťastní.

Nakoniec sme zvolili inú trasu z malebného Vimienza, odkiaľ nás po desiatich minútach odviezli dvaja veľmi príjemní papaláši do pobrežného veľkomesta A Coruña. Ak chcete aj vy pôsobiť rovnako príjemne, naučte sa niekoľko nevyhnutných slovíčok jazykom ich kmeňa. Španieli vám totiž po anglicky hovoriť nebudú! A nebudú! Nech mi oponuje ktokoľvek, moja skúsenosť je taká, že ani v turistickom „office“ neboli nadšení „ľúbozvučnou“ angličtinou. Okrem toho, oni vám robia službu, keď vás pustia do svojho majetku (auta), takže…?!

V A Coruñi sme zabudli na náš dočasný stopársky život a oddali sa tomu, čo je večné

Španielska chyba v programe. V A Coruñi sme si pár dní hriešne užívali a potom sa z nás opäť stali stopári, odkázaní na „Renaulty“ iných. Najsmiešnejšie (teraz) a najtragickejšie (vtedy) stopy sme zažili, keď nás po 3 hodinách prešľapovania zobrala jedna pani „až“ 5 km zo Sebantes do najbližšej dedinky Tapie. To sme už druhý deň zažívali stop po španielsky a boli sme doslova zúfalí z faktu, že striedame autá ako Kollár milenky – s výslednou vzdialenosťou 25 km za deň. V ten deň sa v nás niečo zlomilo a s najväčšou agresivitou sme si zobrali autobus z Navie do Ovieda (áno, Oviedo je rodisko španielskeho pilota Formuly 1 Fernanda Alonsa). Ten si však s najväčšou pravdepodobnosťou práve užíval ťažký luxus vo vlastnom autíčku. Mne stačilo, že som sa v autobuse virtuálne spojila so svetom aspoň na 2 hodiny a konečne sa cítila ako plnohodnotný človek. Španieli totiž vo mne vytvorili pocit asociála, ktorý nemá iné východisko, ako držať krikľavú tabuľu. Apropo, stopovacia tabuľa. Nikto nikdy nemal taký grafický skvost ako my. Pomohla nám ho vytvoriť spisovateľka a za mlada aktívna stopárka – Tracy Saunders (okupovali sme jej dom skoro týždeň), ktorá kategoricky odmietla použiť zdrap kartóna a pero. Keď stopovať, tak dôstojne! Škoda, že v Španielsku ostalo toto krédo iba v teoretickej rovine. Pritom sme mali potrebný „cash“ na letenky domov, ale cieľ našej cesty nebolo stretnutie sa s letuškou v drdoli, ale s bežnými ľuďmi. S ľuďmi, o ktorých existencii sme ani len netušili…

So Španielskom sme sa bili každý deň, čo ma bolelo fyzicky, aj psychicky. Môj priateľ bol v totálnom kultúrnom šoku, nakoľko prestopoval viacero európskych krajín (napr. Slovensko-Portugalsko za 3 dni), a aj keď mal veľakrát ťažké začiatky, samotný stop bol nakoniec vykompenzovaný extrémne silnými pozitívnymi zážitkami. Ako stopár-senior musel priznať, že na Španielsko sme nemali, ehm, šťastie? Skúsenosti? Oboje? Pritom naša cestovateľská výstroj bola v poriadku. Úsmev na tvári s ukážkou dokonalej dentálnej hygieny, čisté –  v aviváži opraté oblečenie, originálna stopovacia tabuľa a toto všetko s prímesou, že sme Európania a nie občania tretieho sveta. Nemyslím to v rasistickom podtóne, ale treba brať do úvahy aj to, ako potenciálni šoféri o vás rozmýšľajú. Kto vie, čo si mysleli o nás, pretože sme si v „Españi“ každý deň pospevovali My chceme, oni nie! Stopovať v Španielsku je umenie!

Na stope budete učiteľov na bavorákoch milovať

Z a všetkým hľadaj ženu! Na mnohých španielskych benzínkach sme narazili na manželské páriky, kde žena sedela v aute a muž tankoval. Nič nezvyčajné. Keď si všimli našu tabuľu a stopárske oči, každý z nich sa zachoval podľa svojho druhu. Muž, ten tvor z Marsu, dohováral svojej nežnejšej polovičke, aby nás zobrali, že ľuďom, hlavne takým mladým „chicos“, treba predsa pomáhať! Žena, tá kráska z Venuše sa zmenila na toxickú sirénu a v momente odsúdila svojho muža za jeho humánnu myšlienku, pričom nás stihla označiť za možných vrahov. Neskôr, keď sa takáto situácia opakovala ako východ slnka, začala som sa hanbiť za nás ženy, ale neostávalo mi nič iné ako úsmev na tvári. Najmä, keď nám v Parreirose zastavila postaršia vysokoškolská učiteľka filozofie na jej gigantickom BMW (učitelia, nech toto radšej nečítajú). Nuž, iný kraj, iný plat!

Akú známku dostane Španielsko? Uf! Ťažko povedať. Vo chvíli, keď sme stáli pred nájazdom na diaľnicu a prifičal za nami policajt so slovami, že tam stopovať nemôžeme, dala by som mu po papuli. Aj Španielsku, aj policajtovi. Na diaľnici sa stopovať nemôže, to je jasné každému stopárovi, ale my sme na nej ne-stá-li! Na takéto detaily sme si dávali pozor, ale tak, hádajte sa s príslušníkom zákona. V San Sebastiane (v predposlednom španielskom meste pred francúzskymi hranicami), sme sa dostali na výpadovku, kde nebol odstavný pruh, takže nám autá nemali kde zastaviť – aj keď všetky ostatné podmienky boli ideálne (slnečné počasie, víkend, kvantá áut). Akoby toho nebolo dosť, väčšina Španielov prevetrávala svoje štvorkolesové pýchy iba na krátke vzdialenosti, čo bol presný opak toho, čo sme potrebovali. Každou španielskou dedinkou sa nám diaľnica vzďaľovala ako kubánsky sen o lepšom živote.

Celý neúspech španielskeho stopárskeho ťaženia ale spočíval v niečom úplne inom. Španielski vodiči jednoducho neboli zvyknutí na stopárske indivíduá. A koniec-koncov, zmizli sme im zo životov skôr, ako si stihli vôbec uvedomiť, ako majú reagovať. Napriek tomu sme skrížili cestu niekoľkým odvážlivcom, ktorí boli doslova šokovaní z faktu, že v iných krajinách (napr. vo Francúzsku), je stop bežnou a v súčasnosti priam populárnou záležitosťou. Aká bola nakoniec výsledná bilancia 4-dňového španielskeho stopovania? Zastavili nám tí, o ktorých by sme to nepredpokladali a nezastavili tí, s ktorými sme počítali. Možno si v tejto chvíli pomyslíte, že na čo sa vôbec sťažujem, keď som musela vedieť (alebo aspoň tušiť), do čoho idem. Ale to človek nevie nikdy!

Zvlášť, keď sme stopovali pred pár rokmi v Turecku až piati (!) a nikdy sme nezapustili korene na jednom mieste na viac ako 10 minút. Autá brzdili, aj keď sme nechceli. „Crazy“ tureckí šoféri nás srdečne naložili do ich predpotopných, ale aj nadčasových štvorkolesových tátošov. Niekoľkokrát tak vážne hrozilo, že dostanú kvôli nám masnučkú pokutu, nakoľko nás bolo v interiéri auta viac, ako by ste boli schopní zvonku spočítať. V Turecku, v krajine, nad ktorou mnohí dvíhajú obočie, som zažila môj prvý a zatiaľ najlepší stop v živote. Viem, nie je vhodné porovnávať dve tak odlišné krajiny, ale viacerí vášniví stopári majú podobné skúsenosti s týmito krajinami ako my. Takže, ak sa chystáte prestopovať cez konzervatívne Španielsko, možno by ste mali prehodnotiť svoje odvážne plány. Alebo máte radi výzvy?

Čím viac prestupov, tým viac zážitkov. Na druhej strane, v „Hiszpanii“ sme si za 1 deň  vymodlili aj 5 áut a spoznali tak úžasne otvorené rodinky s deťmi, štýlový pár v 30-ke, čo sa išiel na víkend vyblázniť k moru, či dedinčana Kika, ktorý nám dal svoje telefónne číslo s prísľubom nocľahu, ak sa nám v ten deň nepodarí nikam dostať. Španielsko, tá krajina, kde siesta trvá dlhšie ako pracovná doba, je skutočne špecifickou „lahôdkou“ pre všetkých aktívnych stopárov. Bohužiaľ, v tom negatívnom ponímaní. V ďalšom pokračovaní tohto článku sa konečne dozviete, ako vyzerá stopárske šťastie – smer Francúzsko-Trenčín-plnená paprika.

Autor: Ľubica Sekerková

Foto: Jozef Zima

Fotogalária k článku: