LUXUSNÍ TURISTI V SEVERNEJ LOMBARDII

Na Miláno ani nepomyslite, ak ste študenti a váš „budget“ zodpovedá tomuto statusu. Byť v meste, uprostred svetových módnych značiek ako Prada, Versace či Ralph Loren a nemôcť si uloviť aspoň jeden kúsok, to by mohlo slabšie povahy položiť. Existuje tu však alternatíva. Zamerajte sa na všetky historické divy a tvárte sa, že je to zaujímavejšie ako visačka od Valentina. Alebo presmerujte svoje kroky k mestečku Bergamo, ktoré bude ku vám o čosi milosrdnejšie. Ciao, bella!

Letenka do Talianska zn.: hlavne lacno! Vždy som pochybovačne hľadela na ľudí, ktorí mi rozprávali sci-fi historky o letenkách za 10 EUR. Keď som sa dostala na stránky Ryanairu a zistila, že do Bergama poletíme za 26 EUR (so všetkými poplatkami), chceli sme tam lietať každý týždeň. To sa nám síce nepodarilo, no veľmi šikovne sme sa za hodinku dostali z vlakovej stanice v Bergame do epicentra módy – Milána (8 EUR pre dve osoby). Ako prvé nás pritiahla vôňa kávy a oregana, takže sme nestihli ani vystrčiť päty zo stanice a už bola naša hlava v „snack bare“. To, čo nás lákalo, však bolo v centre Milána, a tak prišlo na rad metro, ktoré si odo mňa „vypýtalo“ sladké EURO. Inak, vedeli ste že, Miláno má najdlhšiu podzemnú drahú v Taliansku? Jej dĺžka činí neuveriteľných 84 km. Do rokov 2020 až 2030 (koľko budete mať vtedy rokov?), by sa malo metro rozšíriť až na okrúhlych 100 km.

Milánsky Castello Sforzesco

Triky černochov a homoerotizmus umelcov. Tak toto píšem ako špeciálne varovanie pred „hurikánmi zo Senegalu“. Keď som prišla na územie renesančného hradu Sforzesco, lapil ma černoch so slovami: „Oh, welcome, my darling, my friend. This si a present for you.“ Než som stihla zaregistrovať, prečo mi ohmatáva ruku, mala som na nej farebný „náramok priateľstva“, ktorý by zvládla urobiť aj vaša 2-ročná neter. Keď som mu poďakovala a chystala sa na odchod, lapil ma druhýkrát, že chce peniaze (slovíčko „please“ sa ešte nestihol namemorovať). Ževraj nejakých 5 EUR by mohlo pokryť jeho snahu. Medzitým ma prišiel vyslobodiť môj priateľ a kým diskutovali o geopolitickej situácii Senegalu, černoch stihol priviazať náramok aj jemu. Takže, surovo odmietnite a utekajte! Pred čím sa však utiecť nedalo, bol fascinujúci hrad Sforzesco zo 14. storočia. Medzi najatraktívnejšie exponáty patrila nedokončená socha Pietà Rondanini od večne nespokojného génia Michelangela Buonarottiho alebo rukopis od jeho rovnako homosexuálneho kolegu Leonarda da Vinciho – Codex Trivulzianus. Všetky historické perličky sme išli vstrebať do parku Sempione, kde na anglickom trávniku zvádzali konkurenčný boj hravé psy a najmenší návštevníci Milána. Dokonalý trávniček však len ťažko mohol zápasiť s koncentrovaným bohatstvom „u Viktora“.

Vypálené oči luxusom. Galéria Viktora Emanuela II. bola navrhnutá ako luxusné nákupné centrum a túto myšlienku sa podarilo zhmotniť a udržať do dnešných, krízou skúšaných dní. V tomto uzavretom historickom komplexe sme kľučkovali medzi kategóriu ľudí – ženy/bohyne, ktorým v tomto prípade vôbec neprekážali tony tašiek v ich jemných rukách (za všetko môže Prada, Louis Vuitton a spol.). Druhá kategória pozostávala z pozemšťanov, čo si nemôžu dovoliť takto nechutne spláchnuť svoje výplaty, a tak si to zamierili aspoň do McDonald’s, ktorý je situovaný uprostred tohto módneho skvostu. „Rýchlo preč,“ rozkazujem svojim rozmarným nakupovacím chúťkam, „vrátim sa sem, keď si potykám s Geissenovcami.“ Veď aj gotická katedrála môže pôsobiť luxusne, nie?

Najmilšia podoba milánskeho karnevalu

Detské šialenstvo a vtáky na dlani. A nie hocijaká! Milánsky dóm (Il Duomo di Milano) je štvrtá najväčšia katedrála na svete, ktorá môže vo svojich renesančno-barokových útrobách prichýliť až 40-tisíc ľudí. V čase našej návštevy sa pred jej mramorovým exteriérom odohrávala skutočná „ríša Petra Pana“. Všetci malí Ambrosiani (hovorovo obyvatelia Milána), boli navlečení do prepracovaných kostýmov, ktoré bez pochýb konkurovali susednému benátskemu karnevalu. Ešte prepracovanejší bol systém, akým si na seba zarábali prefíkaní obchodníci. Čo k tomu potrebovali? Holubov! Áno, presne tie vtáky, ktoré preklíname na našich balkónoch, obchodníci dokonale využili vo svoj prospech, a tak vznikla talianska „láska z rozumu“. V praxi to vyzeralo takto. Vy, turista, si od obchodníka kúpite hŕstku semien, ktoré si následne poukladáte do rozprestretej dlane. Nemusíte vedieť ani počítať do päť a už za vami letí holub-vyslanec. Poslušne vám začne zobkať z ruky a vy máte pocit, že ste jedinečný. Komu inému by sa predsa podarilo skrotiť okrídlenca? Celú túto akciu zachytáva na kamere váš priateľ/známy a vy môžete doma preháňať o nezabudnuteľnom zážitku, bez ktorého sme sa my zaobišli.

Da Vinciho kód a vdovci po Márii Callas. Byť v Miláne a ignorovať snáď najslávnejšie dielo od Leonarda da Vinciho Posledná večera, to si už zasluhuje pár rán bičom. Preto bol náš cieľ jasný – Kostol Santa Maria delle Grazie. Po prečítaní Brownovej knihy som sa aj ja chcela na vlastné oči presvedčiť, kto na freske robí spoločnosť Ježišovi. Asi som však bola príliš hriešna, alebo to bolo tým, že Leonardo dával prednosť 16-ročným mladíkom, no kostol bol zavretý. Momentálna rekonštrukcia! Po tomto neúspechu sme radšej stavili na niečo, o čom sme predpokladali, že by stálo, aj keby vypálili Miláno. Svetovo preslávené operné Divadlo La Scala (Teatro alla Scala), zažilo premiéry diel takých majstrov ako Bellini či Verdi. A teraz sa predvádzalo iba nám, v drahej večernej „róbe“. Nádherné a silné. Také je umenie. Nikde na svete nežije v symbióze móda s umením ako práve v Taliansku, takže nás vôbec neprekvapilo, keď sme sa zrazu stali ďalšími z mnohých zhypnotizovaných turistov na najdôležitejšej módnej ulici Montenapoleone.

Kde sa rodí úspech? Táto najpopulárnejšia módna štvrť je sídlom najvplyvnejších svetových módnych návrhárov, ako aj klenotníckych skvostov. Na provokáciu ponúkam krátky prehľad značiek, pri ktorých sa vám zastaví srdce: Gucci, Narciso Rodriguez, Louis Vuitton, Valentino, Versace, Yves Saint Loren, Ralph Loren... Prehliadku Milána sme však neskončili pohľadom na kreditku, ale na najvyššiu výškovú budovu v Miláne – mrakodrap Pirelli (Pirellone). Akoby nám aj on symbolicky šepkal, aká dlhá cesta nás ešte čaká. S hlbokým povzdychom som opúšťala toto diabolsky krásne severotalianske mesto. Mali sme totiž „nočnú schôdzku so Shakespearom“ vo Verone. To je však príbeh sám o sebe, pretože žiarlivá Verona si vyžaduje osobitnú pozornosť. Tým sa ale náš „Italy trip“ zďaleka neskončil. Cestovateľská nenásytnosť nás totiž zaviedla posledný deň do Bergama, s ktorým sme si dopriali niekoľkohodinové rande po taliansky.

Shopping in Bergamo. Mestečko Bergamo je, nanešťastie, v podobnej situácii ako španielska Girona. Obe tieto destinácie sú vnímané skôr ako prestupná stanica, než skutočný cieľ turistov. V prípade Girony drží nadvládu Barcelona, u Bergama je to avizované Miláno. Či už dáte šancu Bergamu po prílete do Talianska, alebo pred odletom domov, budete sa hanbiť, že ste doteraz tak vytrvalo ignorovali jeho pohostinnosť. Čím si zaslúžilo, toto mesto pod kopcami, toľko našej lásky? Až v Bergame sa nám podarilo zohnať vysnívanú košeľu pre môjho priateľa! Naše predstavy neboli extravagantné, práve naopak, no slovenské obchodné centrá len ťažko dokázali splniť naše požiadavky. (Všetko sa to začalo po zhliadnutí filmu Wall Street: Money Never Sleeps, kde ma charizmatický starček Michael Dougles oslňoval viac luxusnou pásikavou košeľou ako jeho výkonom.) Vo veľmi príjemnom butiku STELIO sa o nás postarali ako o celebritných Hamšíkovcov. Vymysleli pre nás všetky košele sveta, na privátnom poschodí nám pripravili intimitu ako v obývačke a nakoniec nás „dorazili“ perfektnou cenou (39 EUR za kus talianskej kvality). Tento butik, bol s mnohými ďalšími, skvelým príkladom toho, ako to u nás nefunguje. V Taliansku by si „mystery shopperi“ museli hľadať iný chlebíček. Bravo!

Za hradbami horného mesta Bergama

Ako hore, tak aj dole: neplatí! My sme sa rozhodli „pohľadať“ horné stredoveké mesto Città alta, ktoré držia v zovretí obranné steny zo 17. storočia. Pri ceste na vrchol sme pocítili kyslíkový dlh, ale poznáte môjho priateľa – panoramatický výhľad by si nenechal ujsť ani keby sme boli v tej najväčšej diere. To, v prípade mesta, ktoré podľa niektorých prameňov vzniklo 50 rokov po potope sveta, nehrozilo. Do horných, 6 km dlhých hradieb môžete vstúpiť 4 bránami. Ak budete historicky naladení, upriamte zrak na najznámejšie hrady spomedzi štyroch pevností horného mesta – Rocca a Citadella. Hradby, história, vôňa jazmínu, to všetko akoby nepatrilo k dolnému mestu Città bassa, ktoré bolo založené až začiatkom 20. storočia.

Jedz, oddychuj a miluj! Tak sme sa vydali hľadať rozdiely. Dlho nás to však nedržalo, pretože diablovi sluhovia v podobe talianskych obchodníkov nás zlomili na obrovské kopčeky zmrzlín nevídaných druhov. Nakoniec sme si odvážne vypýtali syrovú, chilli a redbull príchuť (kam sa šplhá šmolková, že?). Popri zmrzline však ostalo dosť priestoru na to, aby priateľ zapol svoje GPS. Bez zaváhania sme sa dostali až do centra, kde sme prosili o každý slnečný lúč, keďže deň predtým nás vietor vyfackal zo všetkých strán. A zase nám urobili predstavenie deti. Síce staršie, no rovnako uvoľnené a spontánne ako ich mladší kolegovia v Miláne. Bola som prekvapená, že sa nehmýria v školských laviciach, keďže bol bežný deň, no hre sa v Taliansku pripisuje veľký význam (aj v dospelosti, že pán Berlusconi?). Vrchol kulinárskeho zážitku v Bergame bola návšteva miniatúrneho občerstvenia, z ktorého sme si odniesli obrovské kúsky tej najdelikátnejšej pizze. Prilepili sme sa na páriky mladých Talianov, ktorí nás nevedomky doviedli k parku, kde nemali starší ľudia s kufríkmi prístup. Svätá trojka Bergama: Jedlo & Frisbee & Amore, sa s nami rozlúčila tým najkrajším spôsobom. Ale už teraz viem, že nie nadlho.

Autor: Ľubica Sekerková
Foto: Jozef Zima

Fotogalária k článku: